Koyaanisqatsi. Prvá časť trilógie režiséra Godfreya Reggia o našom živote by mohla byť titulovaná mnohými označeniami. Najlepšia časť trilógie. Jeden z najlepších nezávislých dokumentov a mnohé iné padajú na adresu tohto filmu už od roku 1982, kedy sa viac ako 5000 divákov zúčastnilo jeho premiéry. Pomaly až neuveriteľných 10 rokov prípravy tohto režijného debutu stálo Reggia síce nemalé obnosy, avšak až maniakálne puntičkárstvo dokázalo vyšperkovať každý jeden obraz filmového pásu k dokonalosti.

 

Hovorí sa, že tento film nemá scenár, žiadny dej. Má iba zmysel. Slovo koyaanisqatsi pochádza z jazyka indiánskeho kmeňa Hopi a dalo by sa približne preložiť ako život v nerovnováhe. A presne o tomto aj celé toto dielo je. V danom kmeni si autor našiel nie len inšpiráciu v názve a téme, ale aj vo vešteckých spevoch volajúcich po zmene neutíchajúceho tempa života.

 

Medzi silné aspekty filmu pôsobiace na psychiku diváka možno isto zaradiť najmä obrazovú kompozíciu, kedy spomalené zábery v až upokojujúcom tempe rázne v strihu striedajú priam až agresívne výjavy v rýchlom strihu pre zdôraznenie kontrastu medzi až nedotknuteľnou krásou prírody a stereotypom konzumného života, ktorý postupne čoraz väčším dopadom vďaka ľudskej pohodlnosti túto krásu zabíja a mení v industrializované a preurbanizované králikárne ľahostajné nie len voči okoliu, ale aj voči sebe samým. Istým spôsobom by sa dalo dokonca povedať, že ľudstvo je v tejto lyricko-filozofickej 80 minútovej balade zobrazené ako nádor našej planéty, ktorý rozširuje záhubu geometrickou radou.

 

Z ďalších hojne využívaných prostriedkov tu narazíme ešte napríklad aj na polotransparentné prelínačky obrazov taktiež vyjadrujúce kontrasty. Neexistuje tu jediný záber, jediná montáž, ktoré by v sebe neskrývali hlbší zmysel. Okrem zobrazovania krásy a jej ničenia v prírodných prestrihoch so zábermi na stavebné stroje tu môžeme badať aj zobrazovanie prírodných síl, ktorých pohybu najmä rozdielne zobrazovacie techniky pridávajú ťažko opísateľný podtón prirodzeného prúdu života vzhľadom na ten istý prúd tentoraz zasiahnutý chaosom a disharmóniou.

 

Film nie len, že necháva akúkoľvek tvorbu významu na samotnom divákovi, ale tak isto postráda akýkoľvek prejav hovoreného slova. Toto všetko tu nahrádza a dotvára hudba z pera minimalistického génia Philipa Glassa, ktorého motívy sa nesú naprieč celým dielom a ich citový apel je viac než znateľný. Dokonca tu by som si už možno aj trocha odporoval. Hudba nie len dotvára film, v niektorých pasážach ho priam až tvorí a podieľa sa na dramaturgickej výstavbe a gradácii deja až do záverečnej statickej sekvencie rámcovo zviazanej so samotným začiatkom, ktorá zobrazuje archívne zábery pádu a explózie raketového modulu.

 

Film nedáva žiaden návod, nesnaží sa divákovi vnútiť názory. Zobrazuje realitu čistejšie ako čokoľvek iné a to v kompozícii, pri ktorej sa divák musí naozaj sám a dobrovoľne zamyslieť nad zmyslom nášho konania a jeho dopade. Silné sekvencie ničenia, výbuchu testovacej jadrovej bomby a napríklad aj sovietskych tankov pôsobia priam až katarzne. Na už len stačí dodať, že subjektívne môžem film zhodnotiť ako jeden z najsilnejších zážitkov, aké som mal kedy vôbec možnosť vidieť so silným dopadom na psychiku jednotlivca, ktorý si jednoznačne zaslúži ako získané ocenenia, tak aj pozornosť, čo svojho času naznačil aj známy režisér Francis Ford Coppola.

 

 

Poznámka: Tento článok som vypracovával ako prácu na predmet Teória a dejiny masovej komunikácie na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Prístupov 6164

Kvalita článku